História santovských žriedel

Oficiálne sa pramene stali známymi približne pred 500 rokmi, najmä prostredníctvom prvých vedeckých prác o minerálnych prameňoch 

v Uhorsku. Vzrastajúci záujem o vodu súvisí s rozvojom prírodných vied v Európe, najmä fyziky, chémie a medicíny.

Dielo Juraja Wernhera De Admirandis Hvngariae Aquis Hypomnemation (O podivuhodných vodách Uhorska), bolo vydávané v rokoch 1549- 1746 v desiatich známych vydaniach po celej Európe.

Chýr o Santovskej kyselke sa rozniesol z okolitých dedín do celej Európy. S informáciami o miestnych prameňoch sa stretávame v literatúre 18. storočia, ale i v práci Mateja Bela pod názvom Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku z roku 1742.

Vlastníkom pozemkov a prameňov v Santovke bola rímsko-katolícka cirkev. Zircké opátstvo, aby bol tento majetok hospodársky využívaný, ho od polovice 19. storočia dávalo do prenájmu. Prvým nájomcom, ktorý čerpal minerálnu vodu a obchodoval s ňou, bol v rokoch 1847- 1873 Anton Štangel. Santovská kyselka sa začala voziť do reštaurácií, pohostinstiev a lekární. 

Po Štanglovi sa stal vlastníkom Žigmund Toldi- chirurg a krčmár v jednej osobe. Jeho dcéra Alžbeta sa vydala za Alexandra 

Thege- Konkoly, ktorý bol nájomcom v rokoch 1894, dal postaviť murovaný pavilón a 15 metrov odtiaľ šachtu, kam bola odtekajúca voda odvádzaná. Položil základy plniarní Santovskej kyselky.

Obchod s minerálnou vodou sa stal významným zdrojom príjmov nájomcov majetku a nástrojom profitu z doplnkového zamestnania miestneho obyvateľstva. Bol však obmedzený kapacitne, kvôli transportu konskými povozmi. Po vybudovaní železničnej trate Čata- Šahy bolo možné prepravovať minerálku lacnejšie, rýchlejšie a do väčšej vzdialenosti. Denne odchádzalo zo Santovky do Budapešti za dva vagóny, odkiaľ sa vyvážala aj za hranice Rakúsko- Uhorska. Do roku 1910 bola známa po celej Európe o čom svedčí 28 získaných medailí.

V roku 1923 sa skončila nájomná zmluva s Alexandrom Thege- Konkolym a po ňom Centrálna komisia rímskokatolíckych majetkov v Bratislave podpísala novú zmluvu s Antonínom Horákom z Čiech. Prenájomná zmluva mala trvanie od roku 1923 do 1935, neskôr do roku 1941. 

Po vzniku slovenského štátu boli občania českej národnosti nútení opustiť Slovensko, preto musel Anton Horák v roku 1940 zrušiť nájom a odísť.

Santovská minerálna voda sa v roku 1948 dostáva do vlastníctva štátu. Prudký rozmach miestneho plniarenstva nastáva v roku 1951, vďaka elektrifikácii, kedy sa manufaktúra automatizuje a mechanizuje.

V roku 1956 bol zriadený národný podnik Západoslovenské žriedla, n.p. Santovka. K podniku boli pričlenené aj iné slovenské žriedla. V tejto štruktúre existoval podnik do privatizácie v decembri 1995, potom bol rozčlenený na dve akciové spoločnosti. Závod v Santovke prešiel privatizáciou a v priebehu niekoľkých rokov zmenil viacerých vlastníkov.